Zaujímavé je, že myšlienka zavedenia umelého zuba na mieste strateného je veľmi stará. Primitívne zubné implantáty, napríklad z obsidiánu, antropológovia objavili už vo fosílnych lebkách ľudí, ktorí žili pred viac ako jedným tisícročím. Rovnaké pokusy robili lekári v priebehu celého historického vývinu liečenia zubov, tak v stredoveku ako aj v dobe renesancie a časoch bližších k súčasnosti. V učebniciach zo stomatológie vydaných na prelome 19. – 20. storočia nájdeme už charakteristiku implantátov celkom modernej (z dnešného pohľadu) podoby ako aj podrobné popisy ich aplikovania.

Avšak do druhej polovice 20. storočia sa táto metóda široko neuplatňovala. Predovšetkým v súvislosti s neprijatím implantátov. Problém spočíval v absencii vhodných materiálov. Odborníci používali to, čo bolo k dispozícii – slonovinu až nehrdzavejúcu oceľ. Zatiaľ čo pre úspešnú funkčnosť implantát musí predovšetkým mať takú výnimočnú kvalitu ako „biologická inertnosť“, teda schopnosť nevyvolávať imunitnú odpoveď v organizme. Zároveň musí byť mechanicky pevný, odolný k opotrebovaniu, musí mať optimálnu rovnováhu tvrdosti a pružnosti, odolnosť proti korózii, nízku tepelnú a elektrickú vodivosť, technologickosť... A to všetko za dosť prijateľnú cenu. Nájsť materiály, ktoré by mali uvedené vlastnosti nebolo ľahké. Zubári získali k nim prístup len po 2. svetovej vojne, keď sa vojenský priemysel podelil s medicínou o svoje materiály.

Celkovo podľa vlastností sa ako najlepšie ukázali byť výrobky z titánu a jeho zliatin. Práve z nich sa dnes vyrába drvivá väčšina implantátov pre stomatologické účely ako aj pre použitie v maxilofaciálnej chirurgii, neurochirurgii, traumatológii a ortopédii. Zavedenie moderných titánových implantátov vykonávané skúsenými odborníkmi je úspešné vo viac ako 90% prípadov. Pritom väčšina aplikovaných implantátov úspešne funguje v organizme dlhé roky, dokonca aj desaťročia. Podobné štatistiky aj keď nie celkom odstraňujú problém prijatia implantátov, tak ho aspoň posúvajú do pozadia.